Nie všetky cesty vedú do Ríma.

Ako by to bolo včera keď som sa chystala na môj prvý deň na gymnáziu, s červeno-čiernymi vlasmi a nekonvečným "outfitom". Ako by to bolo včera, čo som sa ako tretiačka v duchu smiala maturantom a hovorila si, že ešte mám rok! Kopec času, svet gombička.

No prišiel na psa (či chleba) mráz. Už nemám čas. Nijaký. Možno trošku, trošililinku a už sa budú podávať prihlášky. Za tie štyri roky som toho toľko nasnívala o budúcich profesiách, že snáď ani v detstve nie a výsledkom týchto premýšľancov bol fakt, že ešte aj stať sa kozmonautkou je pre mňa reálnejšie ako dostať sa na architektúru.

Cítim sa tak typicko zmätene post-pubertálne. Rebelantka bez príčiny. Ako chytač v žite Holden Kaulfield. 

Neviem čo budem robiť, neviem kde si dám prihlášku, neviem či budem potom šťastná, neviem či si budem ďalších päť rokov búchať hlavu o stenu. Pomenovať túto situáciu frázou "Viem,že nič neviem" je viac ako výstižné.

Napriek tomu si držím palce. Ako povedala Jackie v mojom srdcovo-záležitosnom filme: "Nakoniec všetko dobre dopadne."

 A tretiu vám z trucu neukážem. No na to že mi horí za pätami sa celkom uškŕňam.

Okrem iného, komentáre k minulému článku ma veeeľmi potešili, STE SUPER. :}